Zachráňte
Wiliho
(Aľa)
„Tak s týmto určite vyhráme,“ pochvaľoval si
Jašo a prehraboval sa za chôdze vo Wiliho batohu. Vracali sa z hry v dedine do
tábora. Úlohy mali splnené všetky. „A tie čokoládovníky z pekárne! Božské! Tá
čokoláda bola ešte teplá!“ pochvaľoval si Wili. V batohu si niesol celú zásobu.
Popri
potoku prešli až k lesu, ktorým viedla skratka na tábor. Tajná skratka družiny
delfínov. Teda až doteraz si to mysleli.
„Medveď!“
zvrieskla vyplašene Čita, keď počula praskanie vetiev blížiace sa z kríkov.
„Všetci
tu zomrieme!“ zakričala Kaja.
„Ticho!“
sykla Kuna. Všetci okamžite stíchli. Vždy bolo jasné, kto je u Delfínov šéfom.
Za
chvíľu sa z porastu vynoril Huťo, jeden z mladších roverov, a zdravotník. Obaja
podopierali Myšiaka.
„Spadol
z toho zrázu tamto!“ vykríkol Huťo. „Asi má niečo zlomené! Pomôžte mu!“ Myšiak
trochu zdvihol hlavu a pozrel sa na Delfínov.
„Kuna,
máš mobil?“ opýtal sa zdravotník. Jeden člen družstva ho mal mať pri sebe. Kuna
ukázala bradou na Wiliho. Ten sa bledý a s roztrasenými rukami prehrabával v
batohu.
„Ale
nie je tu signál,“ upozornil, aj keď sa mu slová takmer stratili vo vyschnutom
hrdle. Do družiny prišiel len nedávno. Netušil, čo má robiť. Ale to by mal
predsa vedieť zdravotník! Čita a Kaja sa chytili za ruky a snažili sa nenápadne
ustúpiť.
Čo
mu môže byť?“ premýšľala Kaja. Huťo mal na oblečení krvavé fľaky, po Myšiakovi
tiež pár tieklo, ako keby mal poranený chrbát. Ale keby mal niečo zlomené, asi
ho takto nevláčia a nedržia popod paže! Čo mu vlastne je?!
Zdravotník
signál-nesignál vytočil číslo. Kuna predpokladala, že horskú službu.
Huťo
položil Myšiaka na zem. Ten zvraštil tvár bolesťou.
Vzápätí
mu cuklo kútikom.
Najprv
nenápadne a potom na plné kolo sa rozosmial.
Kuna
prehltla všetky škaredé označenia chalanov, ktoré ju v tej chvíli napadlo. Mala
pocit, že ak by každé napísala na jeden útržok toaletného papiera, minula by
najmenej dve rolky. Nakoniec však len nesúhlasne zavrtela hlavou a svrbiacu
ruku si zastrčila za opasok.
„Ale
veď my sme si z vás chceli len trochu urobiť srandu!“ dohováral jej Myšiak ešte
stále s jemne pobaveným výrazom. Sledovať Kaju a Čitu a nesmiať sa pri tom bolo
nad jeho sily.
„Náramná
sranda...“ precedila Kuna medzi zuby.
„Na
obed sú fest geniálne fazule s paradajkovou omáčkou...“ začal si Huťo oblizovať
krvavé stopy.
Len
zdravotník pozeral, akoby ho načapali na hruškách a Myšiak s Huťom boli tí, čo
ho nahovorili.
Skončili
druhí, Vlci ich tesne predbehli. Keby nie, pravdepodobne by bola hlúpy žart
prehliadla. Nebola to chyba Wiliho; keď kupoval čokoládovníky pre celú družinu,
ostatní opisovali text pamätníka a na to ho nepotrebovali. Nie, jediná chyba
bola, že ich zdržali chalani v lese. To boli tie dve minúty, o ktoré sa Vlci
zapísali skôr...
Posadila
sa k vodcovi do jeho podsady a vysťažovala sa mu. Proste sa chcela len
vyrozprávať, tušila, že výsledok hry to už aj tak nezmení. Vlci zväčšia náskok,
Delfíni ich už nedobehnú a budú len druhí. Ak niečo Kuna nebrala, tak to bolo
druhé miesto.
A
nech dostanú roveri blázniví čo preto, povedala si v duchu. To, že im niečo
povedala ona je nič proti tomu, keď si ich vezme vodca na koberček. Poznala ho
- aj napriek subtílnej postave vzbudzoval väčší rešpekt ako zborový vodca,
nežný obor Maco.
„Zajtra
je posledný deň,“ povedal jej nakoniec. Prišlo jej ľúto, že tábor končí, ale s
tým sa nedalo nič robiť. „Na večernom nástupe to aj vyhlásim, zajtra doobeda si
pripravíte hru pre táborovú radu a roverov - a poznáš to - všetko okrem hrubého
násilia a poškodzovania majetku máte povolené.“ Povzbudzujúco sa na ňu usmial a
uštedril jej priateľský buchnát do pleca. Povzbudilo ju to možno viac ako keby
jej povedal, že pripíše Defínom body. A ona dnes vydrží a urobí skúšku
tridsaťšesťhodinového bdenia a malú úlohu na zručnosť a možno ešte čosi.
Družina získa body a Vlkov predbehnú.
Kuna
začala budiť ostatných, aby sa pripravili na svoje úlohy na hru. Bolo čosi po
šiestej a po rannom opare sa plazili dlhé tiene táborových stavieb. Ak bol v
podsade aspoň jeden hore, išla budiť do ďalšej. Lebo napríklad Wilimu ako vždy
všetko trvalo dlho. Veď ho Jašo zobudí.
Postupne
sa zišli na opačnom konci táborovej lúky pod lesom, tak, aby ich nebolo počuť.
Kuna si preverovala, že každý vie, kde je jeho miesto. Oči sa jej lepili od
únavy, plán dávali dokopy do jednej rána. Zvyšok noci presedela so strážou a
snažila sa nezaspať. Ale vlastne - šuchtali sa všetci.
Len
Jašo sa od tábora rútil ako keby rozdávala zmrzlinu.
„Stoj!“
kričala naňho Kuna z diaľky
„Zachráňte
Wiliho! Kričal čo mu sily stačili.
„Máme
ho doviesť do prístavu?“
„Nie...
ono... no... on... má tú... echinaceu...!“
„Tú
som tu rásť nevidela! Ukľudni sa!“ kričala na Jaša vzala ho za ramená a triasla
s ním. Nevyzeral, že by si robil srandu. A v pláne hry to nebolo určite.
„Najprv
na mňa pozeral jak vyoraná myš a potom ho začalo strašne ho triasť a penil a
nechal som s ním Guličku!“
„A
zdravotník čo?“ pýtala sa ho ďalej. Ešte jej nedošlo, prečo s ním nechal
včielku, ale teraz sa tým nemohla zaoberať.
„Oni
si myslia, že s z nich strieľam a že fajný nástup na hru. Že si spravia kávu a
za chvíľku sú všetci tu...“
Kuna
odstrčila Jaša do okolostojaceho hlúčiku a rozbehla sa do tábora. Proti nej
išiel ktosi z mladších roverov, ale ona mu nevenovala pozornosť. Vysvetľovaním
by zabila priveľa času a on by jej aj tak asi neuveril. Všetci počuli na
nástupe varovanie pred podobnou zábavou. Utekala ďalej. Studený ranný vzduch ju
pálil v hrdle, vrkoče neposlušne plieskali o chrbát. Mala pocit, že by nebežala
dosť rýchlo ani keby sa dokázala teleportovať.
Kuna
sa ani neunúvala otvárať dvierka do podsady, rovno ich preskočila. Gulička
sedela schúlená na Jašovej posteli. Bolo úplne viditeľné, ako z nej opadlo
napätie.
„Si
tu...“ vydýchla si. Jej hlásku priškrtenosť ešte pridávala na výške. Wilimu
ešte párkrát šklblo nohou a nadýchol sa.
Prehltol
sliny a čosi nezrozumiteľne zadrmolil.
Otvoril
oči a zase ich zavrel.
Kuna
ho zdvihla na pričňu a preklínala všetky čokoládovníky. Wili ich určite zjedol
už včera. Teraz pokojne pravidelne dýchal, ako keby sa ho ten humbuk okolo
netýkal. Len na nohách mal obutú sandálu a na druhej tenisku.
Kuna
ho trochu postrapatila. Sadla si na pričňu. Willi pokojne spal uložený do
stabilizovanej polohy a len Jašo, Gulička a rozhádzané veci, ktoré strhol svedčili
o tom, že sa tu niečo stalo. Bude v pohode, tak im to predsa vravel predvčerom
zdravotník, uisťovala sa.
„Ja
o čertu a čert za dvierkami...“ povedala len potichu, keď vošiel do podsady
balansujúc s hrnčekom horúcej kávy. Aj keď sa jej zdalo, že mu to trvalo
neskutočne dlho, vydýchla si. Všetko je v pohode, je tu, a decká tam na hre už
všetko zvládnu... Pocítila úľavu a ten zvláštny smútok, ktorý prichádza z
únavy...
Ľahla
si poza Wiliho a zavrela oči. A slnko po oblohe prešlo celú svoju púť...
Keby
bola ostala a organizovala hru a urobila skúšku bdenia... Keby bol zdravotník
robil to čo mal... Keby ich neboli zdržali roveri na hre hlúpymi žartíkmi...
bol by to pre Kunu tábor ako každý rok..
Toto
však bolo prvý raz, čo hru nevyhrali Delfíni.
Prvý
raz, čo nemala Kuna urobených najviac skúšok.
A
prvý raz, čo na tábore udelili orlie pero Veľkého činu.
-mimo
príbeh- Toto rozprávanie vychádza zo skutočnej udalosti, ktorá sa stala na
jednom tábore Stromu života. Postavy a prostredie v poviedke som sa snažila
vytvoriť tak, aby sa čo najviac zachovávala nosná časť príbehu a poradie
udalostí, a poviedka súčasne ostala
reálna a zrozumiteľná..