(smejo)
Začalo to tým, že som pri prezeraní
explorera (skauta) objavil výzvu napísať článok o najkrajšom zážitku
z tatracoru. Hovorím si teda, že písať o takej fajnej akcii to nemôže byť
problém. Vtom som sa však mýlil...
Stred júla, športcamp, tatranská lomnica.
Slnko pokojne svieti na kde - tu ešte zelené chumáče trávy, po ktorých
chaoticky pobiehajú so zelenými prípadne modrými pásikmi na rukách, označkovaný
ľudkovia. Mnohí z nich práve hľadajú vhodné miesto pre postavenie prechodného
textilného obydlia. Horúci tatranský vzduch s jemnou nezameniteľnou vôňou
leta akoby pôsobil na všetkých opojne. Z rôznych strán doliehajú ku mne
všeliaké reči, zdá sa mi, že tu nikomu nerozumiem, cítim sa byť akoby
stratený..., tak šťastne stratený.
Na začiatku nesmelé pohľady, úsmevy, každý si
každého pozerá, snaží sa zbadať náznak národnosnej príslušnosti..., ako sa
prihovoriť? Bude mi rozumieť?
Posledné lúče slnka sa pomaly strácajú za
tatranskými končiarmi a všetci trpezlivo očakávajú chvíľu, keď sa to
všetko strhne. Teraz je ticho hodne vzdialený pojem. Vzduchom sa nesie obrovský
hukot. Každú chvíľu znie odniekade pokrik. Každá skupina sa snaží dať
o sebe vedieť. Pripomína to tu bojové pole, len s malým rozdielom, zloba a
nenávisť sú nahradené radosťou, spolupatričnosťou, priateľstvom... Trvá to
pomerne dlho než sa množstvo ľudí dostane do stanu s dočasným názvom
tritisícka. Otvárací ceremoniál ešte posilnil, už aj tak obrovskú, zvedavosť na
nasledujúce dni. Zážitok, ktorý určite ostane v kažom ešte dlho. Po chrbte
mi nepretržite behajú zimomriavky, okolo mňa vyše dvetisíc ľudí a úplne
každému môžem kľudne povedať „nazdar brácho“. Nad hlavami sa trepoce množstvo
vlajok štátov, zborov alebo oddielov a družín. Kocky sú hodené, Tatracor
začal.
Dennodenne vznikajú nové a nové
priateľstvá. Stále nové tváre a mená ľudí, rôzne kraje a predsa
podobný životný štýl s jednoduchým názvom skauting. Dni nabité aktivitami,
večery plné zábavy a rozhovorov. Noci stále kratšie, spí sa málo, všetci
žijú naplno.
Počasie je typicky vysokohorsky
nevyspytateľné. Na zmenu stačí menej ako polhodina, no zmena nálady je tu zdá
sa nedocieliteľná. Prietrž mračien nie je výnimkou a tak sa často stáva,
že niekomu odnesie stan, namočí všetky veci. Samozrejmosťou je ochota pomôcť.
Niektoré aktivity sú preto spestrené prekopávaním kanálov pomedzi stany,
prelievaním vody. Kemp v lomnici čas od času pripomína skôr kemp
v benátkach. Vznikajú nové športové disciplíny – ohadzovanie blatom,
kĺzanie, prípadne futbal na rozbahnenej lúke. Začínam mať pocit, že tieto zmeny
počasia prispievajú skôr k zlepšeniu nálady. A je to krásne.
Každý deň sa striedajú účastníci na
množstve pripravených aktivít. Ručné práce, umelecké výtvory, tradičné
i netradičné turnaje, niekedy až adrenalínové činnosti. Jednoducho všetko
čo napĺňa výstižné heslo dotkni sa vrcholu.
A najkrajší zážitok? Krásne rána pod
slnkom osvieteným lomnickým štítom, komunikovanie jamajskou angličtinou, malý
zmätok vždy pred začatím aktivít, čakanie na obed, posedenie v tatrabante
alebo v čajovni, vymieňanie nášieviek, trabant na sudoch od kofoly, splav
dunajca, večerné koncerty, ranný nával v umyvárkach, pomazánka kiddy,
zvučky rádia tatracor, športové turnaje, nočný výsadok, zbieranie nálepiek do
vrcholových kníh. Tu je len niekoľko vecí, ktoré mi pripomínajú a stále
budú pripomínať časový úsek od 16. do 25. júla 2004. Naozaj neviem vybrať ten
najkrajší zážitok. Snáď ten pocit, stav mysli či duše, ktorý my čo sme zažili
nazývame Tatracor.