(Kyci)
27.-29.5.2005
Človek je tvor namotania schopný. Kade koho namotá :-), kade kto ho namotá. A tak aj mňa niekto namotal na akciu z názvom Pešotour. Aby toho nebolo málo tak som namotal aj Permoníka aby som nebol sám kto skúsi niečo nové, neprebádané a hlavne tajuplné. Pešotour je akcia na spôsob etapovej hry. Niekde prídete, niečo vylúštite a dostanete sa o krôčik ďalej v hre, ďalej od súpera a hlavne ďalej od šifry ktorá vám posledných 30 minút vŕtala do hlavy nezmyselné riešenia.
Hra sa každý rok odohráva v inej časti Slovenska. Tentokrát to boli Chočské vrchy. Cieľom hry prvého dňa je nájsť miesto kde je táborisko a cieľom druhého, záverečného dňa je prejsť celú trasu a dostať sa do cieľa. Ak chceme zájsť do cieľa najprv musíme prejsť štartom. Čakáme na vlakovej zástavke Liptovská Teplá a spoznávame skautov z okolia. Organizátori spravia prezenčku, kto prišiel šup s ním do klobúka, kto nie má smolu. Losovanie prvého tímu prebehlo bez stresov. Vyžrebovali troch dobrodruhov ktorý dostali mapu, inštrukcie z pravidlami a prvú šifru. Až vtedy si človek uvedomil že nevie kde pôjde, čo zažije ale dokonca nevedel ani s kým to zažije. Kto bude prvý? Ja alebo permoník? Koho meno padne ako prvé? Každých 10 minút nás ubúdalo a ubúdalo. O 20:05 vytiahli Permoníka do tímu z Ďatlom a Mravcom. Z ďalším losovaním prišiel rad aj na mňa a spolu so mnou aj na Škretíka a Jaša(ak vám meno Jašo niečo hovorí tak si len spomeňte na tábor v Kokave a na prepadlíka čo sme tak dlho mučili :-)).Prvá šifra nebola zložitá ale pracná. Výsledok bol dosť zarážajúci. Nejaká riekanka o žabe a GPS súradnice. Kukneme na mapu a tam žiadne súradnice. Prvé úvahy typu „asi si ich máme domyslieť“ boli dosť odvážne a nerealizovateľné. Z paniky nás vyslobodil druhý tím od ktorého sme si dopísali chýbajúce súradnice na mape. Nájsť druhú kontrolku už v pokročilej noci (cca 22:00) nebola vôbec hračka. Z jej vylúštením už problém nebol. Hľadanie Tretej kontrolky vyzeralo beznádejne, Jašo stratil čelovku a ja nádej. V absolútnej únave ležiac na asvaltke, pozerajúc sa na hviezdy a na Jaša pobehujúceho po lúke, počúvajúc Škretíka ako rozpráva o príbehu každého jedného súhvezdia a rozmýšlajúc kde sú ostatné tímy som naberal silu na tú jedinú myšlienku. TRETIA KONTROLKA!!! KDE SI??? Jašo to vzdal ale ja nie. Po chvíli stretávame nejaký tím ktorý nás naviedol na správnu stopu. Chemické svetlo označovalo miesto tretej kontrolky. Schmatnem zadanie tretej šifry a nenápadne preč nech ma nezbadá niekto zo súperiaceho družstva. Riešenie nás poslalo rovno na miesto odpočinku na táborisko kde už väčšina tímov tvrdo spala. Som sa im ani nečudoval veď bolo 1:46 v noci(Permoník aj z družstvom prišli o hodinu neskôr :-).
Poradie ranného odchodu určovalo poradie príchodu v predchádzajúci deň. Mohli sme sa kľudne „vyspať“. Myslíte že sa dalo spať? Všetky tie myšlienky typu: „kde budem zajtra na obed?“, „čo nás čaká?“, „kedy to vzdáme,“. Obyčajne človek tuší čo bude robiť nasledujúci deň. Nejako to má vždy rozvrhnuté. Pôjdem tam, urobím toto, zavolám tamtomu a tak. Ale teraz úplne nič. Celý deň bol otvorený pre vašu fantáziu. A tak aj začal neočakávane. Prebudil som sa o 2 hodiny skôr ako som plánoval na lúče slnka prenikajúce do môjho vedomia. Vcelku príjemné ráno na mieste kde som v živote ešte nebol, na mieste ktoré som ešte nikdy nevidel. Odchod 8:30 zo zadaním ďalšej šifry. Chvíľu zaváhanie a hneď máme vytýčené miesto a aj cestu ako sa dostaneme na ďalšiu kontrolku. Tu dobiehame a dokonca aj predbiehame tím čo štartoval pred nami. Ďalšie miesto, ďalšia kontrolka a ďalší tým ktorý sme predbehli. Nadšený z rýchleho postupu na rebríčku tímov pridávame do tempa a stúpame priamo ku kontrolke niekde v ruinách Liptovského hradu. Tu nás dobieha kopec týmov. Hľadanie kontrolky nebude až také ľahké sa ukazuje po desiatich minútach ustavičného prehľadávania ruín. Ale podarilo sa. Našli sme to čo sme hľadali. Teraz už len vylúštiť, nenápadne sa zdekovať a upaľovať na miesto ďalšej kontrolky. Nejako sa nedarí. Pobehujeme hore dole po ceste okolo miesta kde mala byť kontrolka a nič. Prehľadávame prečesávame okolie. Vraj v nejakej rúre pod cestou. A že pozor na raky! Kontrolka nájdená ďaleko od plánovaného miesta ale nevadí, vylúštenie nás poslalo ku amfiteátru do Malatinej. Tam takmer dvojhodinové prehľadávanie nie len toho nášho týmu ale aj ostatných vyustilo v totálne vyrovnanie týmov. Všetci na jednom mieste hľadali o sto dušu. Sem tam nejaký tým zahlásil „Ideme do dediny na kofču“, bolo viac ako jasné že to buď našli alebo použili radidielko. My sme sa zdekovali a premýšlali o taktike. Nakoniec padlo rozhodnutie „otvoríme radidielko“, asi neviete čo to je však? Maličký papierik zo stručným ale výstižným obsahom ktorý vás pošle na miesto ďalšej kontrolky. Ta tomto bolo jedno slovo „chatrč“ a to my stačilo. Veď myslia pajtu kde som sľuboval. Hneď som vedel kde je sever. Volíme taktiku čo najnenápadnejšie sa dostať ku pajte a mierime na hrebeň. Cestou nestretávame žiadny tým. Akurát studničku vody ktorá prišla vhod v tú najlepšiu chvíľu. V pajte sme ako prvý ale na obzore už ďalšie týmy tak sa rýchlo ponáhľame schovať z očú a snažiť sa neprezradiť smer nasledujúcej kontrolky ktorá ukazovala na Prosiecku dolinu. Pri vstupnom rozchodníku do doliny stretávame Kurika ktorý nás ujisťuje že sme fakt prvý. Ponáhľame sa do Prosieckej hľadať miesto odfotené na fotografii a určiť polohu ďalšej šifry. Misia splnená a zasa hore naspäť ku Kurikovi. Tam niekde má byť ďalšia šifra, niekde v jazere. Tomu som nechápal lebo som o žiadnom doposiaľ nevedel. Až do tej chvíle kým sa neukázalo v plnej kráse. šifra v podobe tajničky rýchlo odolala a hybaj zasa späť do prosieckej doliny, tento krát ku vodopádu. Pod vodopádom turisti nechápavo pozerajú prečo tam stále pobehujeme a niečo hľadáme. Vo chvíľach beznádeje to ide vždy a keď sa chce tak sa dá. „Sa naštvem a ja to tu nájdem“ a našiel som. Prečítame a vrátime na pôvodne miesto a utekáme na ďalšiu šifru ktorá má byť niekde po ceste v diere stromu. Šifra nájdená a spacifikovaná. Z absolútnej paranoje sa schovávame za velikánsku skalu a rýchlo lúštime aby nás nikto nezbadal. Vďaka Škretíkovej šikovnosti máme riešenie a ideme ďalej. Skratka hovorila v prospech času ale ísť skratkou sa nie vždy oplatí. Asi sa oplatilo a vychádzame na kopec z názvom Lomné. Ďalej na Pravnáč a zrazu tušenie že sa blíži posledná kontrolka v dedine Bukovina. Veď bolo na čase, už sa aj stmievať začalo. V Bukovine úvahy ktorou cestou sa vydať. Volíme bezpečnejšiu variantu po trase ktorú sme už dnes raz absolvovali. Príchod na táborisko o 22:14 v totálnom vyčerpaní a zo zraneným členkom bol vykúpenie pre všetkych, dokonca aj pre Škretíka, ktorá v priebehu piatich minút zaspala. Ešte chvíľku pokecáme pri ohníku, že ako bolo, kde sme sa zasekli a hlavne spoznávame ďalšie príbehy iných týmov. S permoníkom niečo zvaríme a ideme spať.
Ranné vstávanie, lúčenie, vyhodnotenie a odchod smer Malatiná pekne zavŕšili túto srdce očarujúcu a myseľ povzbudzujúci akcošku. Kto vyhral? No predsa všetci, všetci čo bojovali až do posledných síl a popasovali sa z nástrahami trate. Veď každý tím prešiel priemerne 60Km a strávil v teréne viac ako 22 hodín niekedy až hlboko do noci. Táto akcia je o prekonávaní samého seba, tolerovaní tých druhých, zážitkoch, o pocite strachu, beznádeje, nekončiaceho šťastia, radosti ale hlavne o ľuďoch.
Kyci