(smejo)
Je nedeľa, niečo okolo obeda, pomaly sa
balíme, lúčime so spoluúčastníkmi Divej svine. Rozhodnutí poobzerať si ešte
nejaké zaujímavosti, ale hlavne prespať na púšti opúšťame osadu Tančibokovci.
Keď som pred štyrmi dňami po prvý krát uvidel
toto prostredie v ktorom sa nachádzame v spomienkach sa mi vynorila
jedna fotografia ktorú som mal tuším v učebnici vlastivedy niekedy na
základnej škole. Piesok a borovice. Dosť nezvyklé prostredie pre mňa,
človeka žijúceho medzi dvoma Fatrami. Teda tie borovice sú aj u nás, ale
toľko piesku... .
Spolu s Ahojom prichádzame na prvú zastávku
našej cesty - Plavecký hrad. Počasie je super, vidíme pred sebou celý vojenský
výcvikový priestor v ktorom by sa mala nachádzať aj ozajstná slovenská
„púšť“, miesto, kde sa dnes chystáme prespať. VVP Malacky má naozaj úctyhodné
rozmery. Je to jediná vojenská letecká strelnica na slovensku. Je pravda, že
pár ľudí nám tam neodporúčalo spať, no ale kto by v nedeľu v noci šiel bombardovať.
Podľa mapy by niekde v okolí hradu mala byť
aj plavecká jaskyňa. Šli sme ju teda hľadať. Cestu sme si vybrali samozrejme tú
najkratšiu. Pekne strmým a zarasteným svahom. Pri zostupe sme našli
v jednom dutom strome plastovú krabičku so zaujímavým obsahom. Po chvíli
skúmania tohto predmetu sme pochopili o čo ide. Je to vlastne taká
celosvetová stopovacia hra pre majiteľov GPS navigátorov. Niekto schová
krabičku na nie príliš prístupnom mieste tak aby ju náhodný okoloidúci (ako
napríklad my) len tak neobjavil. Potom zverejní presné súradnice miesta na
internete a GPS dobrodruhovia
z celého sveta cestujú a hľadajú. My sme si to poobzerali,
odložili na pôvodné miesto a pobrali sa ďalej. Zostup dolu dlhý niekoľko
stoviek metrov nám trval skoro hodinu. Jaskyňu sme nakoniec našli, úplne dolu
vedľa cesty. Dnu sme sa nedostali – bola zamknutá.
Vzhľadom k pokročilému času sme sa
rozhodli, že ideme ďalej, k nášmu dnešnému cieľu. Na „desert“ sme chceli
doraziť ešte za svetla. Kráčame po asfaltke. Je september, a na stromoch
okolo cesty je dosť ovocia. Stravy nemáme vaľa, takže ochutnávame čo sa len dá.
Asi po hodine prichádzame na okraj vojenského priestoru. Vyzerá to tu skoro ako
na železničnom priecestí - rampa, svetelná signalizácia, len koľajnice tu
chýbajú. No a samozrejme je tu zopár tabúľ upozorňujúcich na vojenský
priestor, nebezpečenstvo ohrozenia života, zákaz vstupu bez povolenia
a podobne... . Zbytočne sa tu nezdržujeme a ideme ďalej.
Na prvý pohľad sa vojenský priestor od
nevojenského ničím neodlišuje. Taký skoro obyčajný borovicový les. Ako nájdeme
našu púšť to stále nevieme. Aj preto nás po chvíli celkom potešila tabuľa
s nápisom pieskovňa JRD. Pomyslel som si, že teda v takej pieskovni
je asi piesok a piesok je aj na púšti a tu tú púšť volajú asi
pieskovňa !? alebo čo. Jedným slovom išli sme tým smerom kde ukazovala tabuľa.
Po chvíli sa predo mnou vynorilo to úžasné územie. To, kde stopy pútnikov
zmiznú s prvým vánkom, to, kde slovo prach znamená nutnú súčasť každej
chvíle, to, kde slovo ďaleko znamená ďalej ako inde a slovo voda má
nanajvýš abstraktný význam... . Je pravda, že územie ktoré som videl bolo
široké možno 500 a dlhé 700 metrov, no najväčšia púšť ktorú som doteraz
navštívil bolo detské pieskovisko a tak si myslím, že moje pocity boli
oprávnené.
Zhodil som batoh. Vyzul si aj tak deravé
tenisky. Slnko zapadalo. Prechádzal som sa bosími nohami po chladnúcom piesku,
potom som si kľakol, trochu ho prehrabal rukami, začal som robiť kotrmelce,
behať, hádzať sa o zem... . Celkom príjemné trošku sa vyšalieť a byť
si istý, že ma nesleduje nikto, kto by mi chystal zvieraciu kazajku. Po chvíli
prišiel aj Ahoj (bol zatiaľ v kríku vykonávať voľáku biologickú potrbu).
Slnko zapadlo a tak sme si našli miesto na spanie. Krásne miesto na
vrchole pieskovej duny.
Rozhodol som sa spať bez karimatky, chcem
dokonale cítiť púšť. Rozkladám si bivak, len celtu a spacák. Behám stále
bosý, je to pohodlnejšie hoci piesok je už celkom chladný. Večeru si budeme asi
variť, takže ideme nájsť nejaké drevo. Je ho tu pri neďalekých stromoch dosť.
Býva tu asi poriadne teplo a sucho pretože také vyschnuté drevo som zatiaľ
nikde nevidel. Až ma to udivuje, že konáre s priemerom asi 10 cm nie je
židny problém polámať. Sekera by tu bola poriadne zbytočná vec. V piesku
sme vyhrabali jamu na ohnisko a zapálili oheň. Sedeli sme, varili večeru,
jedli večeru, ležali, spomínali na posledné 4 dni, čo sme videli, zažili, koho
sme spoznali, slovom neopísateľá pohoda. Keď som zašiel trochu ďalej od ohňa
videl som nádherné obrázky. Tma, kopček, na ňom plamene ohňa osvetľovali okolitý
piesok, vedľa sedel Ahoj, skláňal sa nad svojim ešusom, neďaleko naše spacáky
a nad tým všetkým obloha plná hviezd a medzi nimi mesiac.
Zaliezol som do spacáku a pomaly
zaspal. Bola úplne pokojná letná noc. Občas ma zobudil len slabý vietor,
fúkajúc mi do tváre zrnká piesku, ktoré niesol so sebou.
Zobudili sme sa z východom slnka. Naskytal sa
nám opäť nový pohľad na púšť pri stále silnejúcom slnečnom svetle. Nádherné
miesto. Pod sebou máme v piesku anatomicky vytvarované miesta na ležanie.
Piesok sa dostal naozaj skoro všade. Je v spacáku, v batohu, vo
vlasoch, vo včerajšej večeri aj dnes ráno spolu s maslom na chlebe.
Dnes nás čaká cesta domov. Balíme sa, skúšame
posledné skoky a kotrmelce na piesku dolu kopcom a pomaly odchádzame.
Slovensko je malá krajina, no i táto naša
akcia je dôkazom toho, že nám má stále čo ponúknuť, stále má pre nás ukryté
miesta, ktoré sú nevyčerpateľným zdrojom nádherných zážitkov. A stačí
málo, niekedy len jediná noc... .