(Smejo)
10.-11.12.2005
...Čo sa týka víkendu tak myslím, že sa vydaril nad očakávania, šli sme traja, ovca, ja a nakoniec aj ahoj. Ešte v sobotu, keď sme šli tak bolo tak normálne pekne, šľapali sme v pohodičke hore Necpalskou dolinou, k večeru okolo tretej pol štvrtej sme odbočili smerom na Borišov.
Keď sme boli už na poslednej lúke pred chatou tak začínalo akurát zapadať slnko a vyzeralo to byť dosť parádne. Trochu sme sa tam zdržiavali a obzerali si všetko naokolo, zistil som že dosť silný mráz bol, keď som chcel čosi fotiť totálne mi omŕzali prsty, tak som to robil v rukaviciach, čo bolo dosť vtipné stláčať všetky tie malé gombíky takými veľkými prstami. Oproti na hrebeni sedela hmla, ale len na hrebeni úplne ako šľahačka na palacinke, Ploská bola ožiarená tak doružova, zapadajúcim slnkom a mesiac svietil tak dosť silno aj keď ešte nebola tma. Tak sme pomaly šli na chatu pod Borišovom, tam sme sa zdržali asi hodinku a pobrali sme sa na salaš. Už bola tma, teda akože žiadne denné svetlo, ale mesiac svietil hodne moc, a v spojení s bielym snehom bolo svetla až až. Úplne jasné tiene vrhali všetky veci dookola. Cestou sme ešte vošli do takej hmly, že sme nevideli ani ďalšie tyčové značenie, ale trafili sme lebo sme šli po stopách takých moravákov skialpinistov čo spali tiež na tom salaši, len večer šli do chaty pod Borišovom posedieť. Takže sme prišli na salaš, bolo zakúrené, nazbierali a narúbali sme drevo a šli sme sa trošku ohriať a vysušiť. Večer sme boli sami, až okolo pol desiatej sme mali vysušené veci a pobrali sme sa spať na nevykúrenú povalu, keď sa začali postupne vracať aj moraváci, oni spali dolu, lebo prišli skôr.
Rozbalili sme si veci na spanie a rozhodovali sme sa či pôjdeme ešte hore na Ploskú lebo bola ozaj nádherná noc. Aj sa nám možno veľmi nechcelo, ale vedeli sme že sa pripravíme ozaj o veľa, možno o neopakovateľný zážitok ak nepôjdeme, takže sme samozrejme išli. A už cestou hore to bola úplná paráda, krásna horská noc s jasnou oblohou a všetkými hviezdami, sneh poriadne škrípal pod nohami, občas sa striedal mäkký sneh, do ktorého sme sa miestami borili až po stehná, s firnom, kde sme kráčali pekne povrchu. Úplná pohodička bola, šli sme naľahko a často sme sa zastavovali, nie že by sme nevládali ale bolo hodne čo obzerať. Mesiac ako svietil tak bolo nádherne vidieť plasticitu kopcov a všetkého čo tam naokolo bolo. Na snehu boli vetrom vytvorene rôzne náveje a záveje, vlnky a pásiky, niečo ako z piesku na púšti a všetky tie veci vrhali taký mesačný tieň a boli úplne perfektné. Miestami bol na palicovom zimnom značení sneh namrznutý a vytvarovaný vetrom to úplne najrôznejších tvarov tak, že ani nebolo poznať, že sú to iba obyčajné rovné palice. Tesne pod vrcholom už bolo vidno komplet doďaleka na celú Fatru aj časť Turčianskej kotliny s vysvieteným Martinom. Šli sme tak volne, že napriek mrazu som mal úplný tepelný komfort, vôbec som sa nepotil a srdce bilo skoro v úplne kľudnom tempe. Vždy, keď sme zastali tak sme počuli ticho. Také ozajstné horské ticho, normálne nepredstaviteľné... také, že vlastný úplne pomalý nádych a výdych, ho rušil hlasným hlukom. Na vrchole bol kôl so smerovníkmi dokonale zasnežený a omrznutý ako taká biela mátoha. Ticho a výhľad na všetky strany. Super bolo to, že vôbec nefúkalo, pretože pri takom mraze, by tam aj slabý vánok vytvoril nevydržateľné podmienky. Dolu sme išli úplne priamo a trvalo nám to len pomerne krátko. Ako sme sa zabárali, tak sneh pohlcoval dostatok pohybovej energie, takže sme sa dolu doslova pomaly viezli strmým kopcom, iba prepletaním nôh. V sedle bolo niekoľko listnatých stromov úplne zapadnutých a omrznutých tak, že vyzerali ako také veliké sochy nádherných neopísateľných tvarov. Na horách je stále krásne, ale takéto pocity som mal po prvý krát, ťažko je ich opísať alebo prirovnať k niečomu, a ak by som sa o to aj pokúsil, ani zďaleka by som sa nepriblížil skutočnosti, niekedy sú slová málo, to treba zažiť...
Tak sme sa okolo polnoci pekne vrátili na povalu nášho salaša, uložili sa do spacákov a asi aj dosť rýchlo zaspali. Ráno sme opäť toto všetko okolo videli zase nádherne v mäkkom svetle vychádzajúceho slnka, osvetľovalo celý hrebeň a všetky tie bielučké, zapadnuté stromy, čo vyzerali ako mladuchy v chaotickom zástupe. Začali sme zostupovať do Belianskej doliny, pretože kvôli povinnostiam sme sa chceli vrátiť ešte v rozumnom čase späť. Chvíľami sme si aj úplne sami prešľapávali cestu, a dole skoro v doline sme sa zdravili s ďalšími turistami a skialpinistami, čo to mali namierené presne opačným smerom, teda hore. Pretože bol ďalší, jeden z tých krásnych dní, ktoré nám, podivuhodným ľudským bytostiam, bolo umožnené tráviť tu, priamo na zemeguli...