Upozornenie: toto je môj cestovateľský denník. Nebol zamýšľaný ako cestopis, to znamená že je podrobný a rozsiahly. Bol napísaný pre uchovanie mojich vlastných spomienok, takže štylisticky na tom tiež nie je veľmi správne. Toto berte prosím na vedomie ak sa ho rozhodnete čítať. Veľa zábavy.
(smejo)
23. decembra 2006
Toť po mesiacoch, týždňoch a dňoch príprav a nákupu materiálu pre našu expedíciu za polárny kruh, nadišiel deň odchodu. Bol som rád, že som všetko pripravil relatívne v predstihu, pri balení a odchode bolo všetko OK, žiadne stresy, proste pohodička. Mohlo mi byť podozrivé, že všaetko ide až veľmi ľahko... čakám Ahoja na stanoci vo Vrútkach. Vlak prišiel. Ahoja stále nikde. Keď ohlásili odchod vlaku, zahliadol som ho, dobehli sme k vlaku, naskočili, a prvé čo mi ahoj povedal bolo asi: zhoď statív, zabudol som foťák... po mojom nechápavom pohľade zopakoval: zhoď statív z batohu, necháme ho tu rodičom nech ho nenosíme zbytočne. Ups. Statív som nezhodil, vlak sa pohol. Nasledujúca cesta do Žiliny bola asi najkratšia akú som zažil. Zdalo sa mi, že trvala asi tak tri minúty. Mozog pracoval na plné obrátky a snažil sa nájsť riešenie tejto situácie. Nakoniec sme sa rozhodli, že vystúpime v Žiline a Ahoj zavolá rodičom aby fotoaparát doniesli. Odchod sme teda odložili o cca 2 hodiny, kedy šiel ďalší vlak. Dali sme vedieť babám v Bratislave, ktoré na nás čakali, ž prídeme neskôr. Nakoniec všetko vlastne dobre dopadlo, síce sme nespali tak dlho ako sme pôvodne plánovali, ale rodičia foťák priviezli, a Ahoj sa dokonca stretol so sestrou, ktorá práve pricestovala z GB. A okrem toho sme na stanici stretli naše kamošky, Čiapočku, Segi a Ďuďu, takže bolo veselo...
Vlakom sme došli do BA o pol jedenástej večer. Tu nás čakalo opäť jedno milé prekvapenie, uvítacia delegácia, tri pekné baby...
U Ibaivy doma sme ešte porozprávali čo nové, aké sú ďalšie plány, popozerali fotky, vypili čajík, zjedli dáky keksík, a išli spať, i keď len na 3,5 hodiny
Z BA nám odchádzal o 5:13 IC vlak priamo do Viedne. Tu sa začalo zisťovanie ktorým vlakom pôjdeme ďalej. Na výber sme mali z dvoch možností, len bolo treba zistiť na ktorý vlak neplatíme príplatok, prípadne kde platíme menej. Menej príjemný ujo na informáciách tvrtdil ˇˇze platiť treba, ale veľmi som mu neveril, tak som si to šiel overiť u príjemnejše tety v ticket office. Tá mi prezradila aj sumu, vraj treba doplácať 19 euro. Na výbr sme ešte mali EC vlak, do ktorého bolo však treba nejakú rezerváciu. Veľkú nádej som tomu ani nedával, ale ahoj zisti, že naň môžeme nastúpiť bez príplatku a že v pohode. Len sme si nemali kam sadnúť, ale hcestovali sme, a to bolo hlavné...Vlak síce meškal 25 minút, čo ma trochu znepokojovalo, pretože vo Welse sme mali na prestup len asi 5 minút. Ujo rušnovodič si to však cestou rúbal pomerne slušnou rýchlosťou, čím sa mu podarilo meškanie minimalizovať, a k tomu všetkému, náš ďalší vlak vo Welse tiež trochu meškal, takže sme prestúpili úplne v pohode. A takisto ani tento ďalší rušnovodič nebol žiadne béčko, rúbal si to rúbal, a v Passau sme IC vlak do Hamburgu stihli s úplným prehľadom. V tomto vlaku sa práve nachádzame, cesta totižto trvá 8 hodín. Takže sme sa spokojne najedli, nafotili kolekciu fotografií, vyskúšali obuť lyžiarky a lyže (čo spolucestujúci nechápali čo sa ako deje, snehu nie je široko ďaleko ani kúsok, vonku 10 stupňov a občas vykukne aj slniečko) a stihol som spraviť aj tento asi 3 apol stranový zápis do denníka. Ahoj už zaspal, idem asi aj ja...
23. decembra 2006
Čas 20:30
takže, šťastne sme docestovali tým IC vlakom do Hamburgu, ešte sme zažili všeličo za ten čas strávený vo vlaku, stretli sme rôznych ľudí, raz bolo plno, inokedy prázdno. Asi sme boli jediní ktorí strávili v tomto vlaku kompletne celú cestu. OK. podstatné je že som bol celú cestu fakt dosť smädný, pretože v BA som si zabudol nabrať vodu, a odvtedy sa to vďaka tesným prestupom nepodarilo na žiadnej stanici. Až v Hamburgu sme mali na prestup asi 30 minút, tak reku niečo naberieme na toaletách. Našli sme ich rýchlo, no museli sme prejsť takým fast-food bufetovým centrom, kde ľudia posedávali a popíjali kávu alebo niečo jedli... Tu najprv nechápavé pohľady všetkých okolo (a bolo ich dosť) že čo my a s lyžami. Mali nás asi trochu za bláznov, keď nikde ani náznak snehu. Na WC som dorazil s prázdnymi fľašami. Strážila to tam jedna sympatická černoška, ale bol som prekvapený, že so mnou v pohode plynulo komunikovala anglicky, trochu som to nečakal. A keď sme sa vracali opať cez tie bufety, to už prísediaci ľudia sa uzačali na nás celkom očividne zabávať, dokonca ničo po nás pokrikovali, ešte že nerozumieme nemecky...
Inak pohoda, ešte sa nám v tom IC vlaku podarilo cestou na chvíľu uvidieť modrú žiaru nízko na oblohe, nevieme čo to mohlo byť, no jedna z možností je aj polárna žiara, ešte uvidíme keď uvidíme tú ozajstnú.
Tma je už pekných par hodín, cestujeme už v regionálnych vlakoch, najprv Hmaburg – neumunster a teraz Neumunster – Padborg. Pri nastupovaní sa nám ešte prihovorila jedna teta, že co s tými olyžami plánujeme. Tak sme jej povedali, že kam ideme, a že dúfame že tam sneh bude. Vlastne ani neviem kedy prejdeme hranicu Nemecko – Dánsko. Asi začnem študovať mapu.
24. decembra 2006
Čas 12:20
Do Kodane sme pricestovali šťastne o pol druhej v noci. Zatvárali však stanicu, tak sme sa zbytok noci prevozili vo vlakoch. Najprv z Kodane do Malma a späť, potom do Helsingøru a späť do Kodane. Tu s nami cestovala tá istá sprievodčička, dosť sa čudovala, že cestujeme len tak na otočku. No nič. Aj dnes si z nás robia srandu, že kde ideme hľadať sneh. V info kancelárii nás síce rozumejú, ale sú dosť neschopní nájsť nám nejaké spojenie podľa našich požiadaviek, takže sme si nakoniec zaplatili hodinu v internet pointe, a pohľadali si spojenie sami. A napísali sme dva pozdravné imejly.
V Kodani ostávame do zajtra poobede, plán je taký že skúsime niekde skočiť na večeru, a v noci sa budeme zase voziť v nejakých vlakoch.
25. decembra 2006
Čas 16:25
píšem po viac ako dni, pretože 24 hodín sme mali batožinu v úschovni, aby sa nám lepšie behalo naľahko.
Okolo pol tretej sme vyrazili na obhliadku Kodane, najprv sme šli nájsť Riz-Raz, či náhodou nebude otvorený, že by sme si tam dali štedrú večeru. Našli sme to na prvý šup, ale otvorené veru nebolo, takže nič. Túlali sme sa kade tade po Kodani. To mesto má fakt super atmošku, vianočná výzdoba sa s pribúdajúcou tmou rozsvecovala, ľudí v uliciach bolo v porovnaní s letom ozaj málo, dalo by sa povedať až ľudoprázdno. Ale našli sa hudobníci čo vyhrávali v uliciach aj na štedrý večer. Taká partia štyroch rómov, dvaja hrali na akordeóny, jeden na gitaru a jeden na klarinet, rozbalili to fakt parádne, spravili na tej ulici úžastnú sviatočnú atmosféru. Tie koledy v ich podaní zneli úplne pohodove, radostne a rozliehali sa po prázdnych uličkách.
Čas 22:00
Na veľom kruhovom námestí majú ľadovú plochu kde sa dá korčuľovať. Po snehu síce ani chýru, ale tu môžu v pohode pri plusových teplotách v pohode vychutnávať zimný šport. Dajú sa tu požičať korčule. Vonkajší obvod kruhu je asi 300 metrov, človek sa tu vyblázni dosýta. Dookola sú stromy vyzdobené svetelnými reťazami, takže úplná vianočná atmosféra, len sneh trošku chýba...
Poli sme pozrieť malú morskú vílu, čo robí na štedrý večer, staré kasárne, aj úzke uličky v starej časti mesta. Nakoniec sme si v seven eleven kúpili štedrú večeru. Js dva croassanty a marcipánovú roládu, a Ahoj chlieb s nejakým šalátom.Štedro sme sa navečerali na lavičke na námestí pri veľkom vianočnom stromčeku, pofotili sa, a išli do nášho prechodného domova, na železničnú stanicu. Zrovna keď sme prišli, odchádzal jeden IC vlak na opačný koniec Dánska, takže sme tam nastúpili, nech si trochu pospíme. Asi o pol noci sme aj boli na juhu Dánska, v Sønderborgu. Tam sme zistili, že priamy vlak naspäť do Kodane ide až okolo šiestej ráno, tak sme šli pozrieť ešte do Fredericie, tam sme čakali dve hodiny, a prišli spátky do Kodane okolo pol šiestej ráno. Bola Ešte tma, takže sme sa na dve hodiny ešte previezli vlakom do Helsingøru a späť. O pol ôsmej sme vyrazili na prechádzku po Kodani. Pozreli sme si parky a rôzne zákutia zase cez deň. V meste bolo ešte asi menej ľudí ako na štedrý večer. Až okolo obeda sa ich počet začal zvyšovať. Na záver sme sa ešte prešli okolo tivoli, a pospomínali na leto.
Smerom na sever sme sa mali pohnúť okolo tretej. Zvyšný čas v Kodani sme teda využili na návštevu letiska Kastrupp.
26. decembra 2006
Čas 8:40
vyzdvihli sme si batožinu, v netpointe skontrolovali mejly, opäť všetky tie divné pohľady, že čo robíme s tými lyžami, jeden týpek sa nám dokonca prihovoril, a povedal nám že v Kirune by sneh mal byť.
Posledný krát tento rok sme opustili Kodaň, smerom do Malma, kde sme prestúpili na IC vlak do Štokholmu. Prekvapilo ma že vlak čo ide 25. decmbra bol úplne plný. Ale dalo sa. Prekvapenie nás čakalo v meste Södertälje, kde sme mali prestúpiť na ďalší vlak. Zistili sme že vlak je prepravnej spoločnosti Connex, a u nej treba k interrail lístkom priplácať. Mali sme asi 10 minút na rozhodovanie čo ďalej, ale keďže nám sprievodčička z vlaku potvrdila že iné spojenie ako tento vlak na sever nejde, len taký istý o deň neskôr, ani sme nemali na výber a nastúpili sme. Zaplatili sme každý poplatok 100 Sek. Prechádzali sme vlakom cez Štokholm. Mesto vyzerá ozaj pekne, aspoň takto na pohľad z vlaku, pekne vysvietené, a svetlá sa odrážajú na hladine početných kanálov. Celú noc sme cestovali na sever. Aj sme si celkom fajn pospali.
Ráno o 8:30 sme museli uvolniť naše dve miesta cestujúcim ktorí mali miestenky. Von začalo svitať. Tu sa konečne začali objavovať prvé náznaky zimy. Asi milimetrová vrstva snehu a zamrznutá ľadová škrupina na jazere. Bolo to 850 kilometrov severne od Štokholmu.Paráda. Ešte by sme mali cestovať vyše šesť hodín, stále na sever, dúfam že snehu pribudne. Je vidno. Vonku môžeme obzerať krajinu. Celé to tu vyzerá super. Presne takto nejak som si predstavoval Laponsko. Žlté alebo červené drevené domčeky, obložené zvislými doskami s bielym lemovaním okien a rohov stavby, rozhádzané len tak kde-tu volne po krajine. Riedke zmiešané lesíky s hojným výskytom brezy. Všade snehobiely poprašok. A takto kilometre a kilometre zvlnenej krajiny. Pôsobí to na mňa trošku tak neskutočne, až hračkársky alebo rozprávkovo, je to jednoducho úplne iné ako to, u nás doma.
Čas 10:55
sneh pomalinky pribúda, na lyžovanie to ešte stále nie je, ale hádam to bude už len lepšie. Slnko je kúsok nad obzorom, čo dáva krajine také iné svetlo, krajšie farby. Z vlaku sa mi to tu ozaj páči. Občas je možné vidieť aj vyššie kopčeky. Blížime sa na sever. Vyzerá to dobre...
Čas13:05
už cestujeme v druhom vlaku. Prestúpili sme v Bodene, a ideme vlakom už priamo do Kiruny. Z vlaku sme videli už aj dvoch sobov, čo je znak že sme ozaj na severe. Niekedy teraz by sme mali prekračovať polárny kruh. Stmieva sa. A to je iba jedna hodina. Je tu teraz asi toľko svetla, čo u nás o pol piatej večer v tejto ročnej dobe.
Čas 13:17
Murjek – stanica v Murjeku, z mapy sme zistili, že hneď ako sa pohneme ďalej, prekročíme polárny kruh. Hranica prechádza tesne popri tejto dedinke.
Čas 14:45
vonku je už úplná tma, stále ideme na sever, asi o pol hodinu budeme v Kirune.
27. decembra 2006
Čas 21:30
Do Kiruny sme pricestovali OK. Majú peknú železničnú stanicu. Za deň tu odídu dva vlaky, ale e to pekná vykúrená budova, s čistými záchodmi, otvorená od 5:00 do 21:00. pozreli sme si tam mapu mesta, a šli sme pozrieť do centra. Vonku sa zrovna spustila úplná fujavica, fúkal vietor, a roznášal napadaný prašan. Snehu je tu množstvo. Našťastie teplota bola len niečo okolo -1 stupňa, takže to bolo celkom znesiteľné. Prešli sme sa mestom, pozreli otváracie hodiny na turistickej informačnej kancelárii, a vybrali sa smerom na Ice hotel. Kiruna je celkom veľká, kým sme prešli mestom, ubehla hodná chvíľa. Obuli sme lyže, a skúšali ísť na nich. Dolu miernym kopcom to šlo parádne, a ešte k tomu nám fujačilo do chrbta, takže nás posúval aj vietor. Na jednej križovatke, keď sme si čítali tabuľu, zastavil chlapík na aute, a tak že kde ideme, čo hľadáme, povedali sme mu že Ice hotel. On nám na to, že tam nemôžeme ísť teraz peši, že ne v tomto počasí, a že je to veľmi ďaleko a že si máme vziať taxík. No nakoniec nám aj tak vysvetlil cestu, ešte dodal, že teda OK, že pošle po nás rovno helikoptéru. Celkom sa o nás asi bál. Šli sme teda ďalej. Snažili sme sa sledovať trasu snowmobilov popri ceste, tade sa šlo lepšie. Lebo sa až tak neprebáral sneh. Musel som si vybrať čelovku, a svietiť, lebo protiidúce auta svietili dosť do očí, a nevidel som ani kúsok pred seba. Po pár kilometroch trasa odbočila od cesty, šli sme po nej. Bol som dosť unavený a nevyspaný takže som navrhol utáboriť sa niekde. Po chvíli sme našli kvázi dobré miesto pre stan, takže sme sa zložili tam. Sneh sa však hodne prepadával, pod stanom bolo veľa nerovností. Noc bola ozaj dosť zlá. Večer sa mi nepodarilo nafúkať karimatku, a bola mi zima na nohy. Fakt som si vtedy dosť nadával že kde to som... Riadna kosa až do rána. Aj ráno to bolo ťažké, obliecť s, navariť, pobaliť všetky veci. Omŕzali mi všetky končatiny. Svitať začalo asi okolo pol deviatej, a o deviatej bolo šero ale už celkom slušne vidno. O desiatej sa nám podarilo vyraziť ďalej, no blúdili sme. Hotel sme hľadali dosť dlho. Cestou sme prechádzali cez rôzne dedinky, a musherske osady. K hotelu sme prišli až okolo štvrtej večer. Ide sa k nemu krížom cez veľké zamrznuté jazero. Ale vyzerá super. Je to ťažko opisovať, treba to vidieť. Až neuveriteľné veci dokážu tu tí ľudia vytvoriť z ľadu. V tej tme všetko starostlivo osvetlené vyzerá parádne. Aj celkom závidím tým hosťom čo na to majú aby sa tu ubytovali. V hoteli sme strávili asi štyri hodiny. Všetko sme si poobzerali, niečo aj nafotili. Využili sme pohostinnosť miestnej recepcie a posedeli chvíľku v teple. Popozerali, ale ozaj iba popozerali suveníre čo sa tu predávajú. Teraz sme zložení kúsok odtiaľ, na zamrznutom jazere. Na takomto mieste som doteraz ešte nespal. Dúfam že bude všetko v pohode, a že prežijeme noc v zdraví. Občas také riadne tupé puknutie, spôsobené pohybom ľadu. Ale mal by byť dosť hrubý na to aby nás udržal. Dúfam že táto noc bude viac v pohode, po skúsenostiach z predošlej. Stan sa tu nedá prikolíkovať, takže tiež dúfam že tu nebude až tak silno fúkať. Ešte tu okolo nás chodia snowmobily, takže tiež dúfam že nás tu v noci v tej rýchlosti nejaký nesejme. Inak v pohode. Omŕzajú mi prsty, asi pre dnešok stačilo, pôjdem spať.
p.s. cestou ako sme šľapali po jazere k hotelu, zrazu som vedľa seba len také svetlo uvidel, myslel som že snowmobil, ale nebolo počuť hluk motora. Obzrel som sa a vedľa mňa bežal psí záprah. Musher si svietil na cestu čelovkou pred seba. Vyzeralo to ozaj super, len tak prebehli potichu okolo...
28. decembra 2006
Čas 11:00
Táto krajina je ozaj krásna. Zase je chvíľu svetlo, vezieme sa vo vlaku a kocháme sa okolitou prírodou. Noc bola v pohode, až na dosť silný vietor k ránu poriadne nárazový. Aj som prestával veriť, že to stan vydrží, plánoval som čo ďalej s polámaným stanom... Ale nic sa nestalo, stan je úplne OK. Ráno sme sa ponáhľali na autobus, ktorý nás odviezol do Kiruny. Boli sme v turistických informáciách pozrieť mapy, popýtať informácie a poslať pohľadnice. Plánovali sme ísť na Kebnekaise, najvyšší vrch Švédska. No autobus do najbližšej dediny ide len raz do dňa, a to o štvrtej večer, teda by sme čakaním stratili celý deň. Na železničnej stanici sme sa rozhodli že pôjdeme ďalej. Takže práve sme vo vlaku. Je tu super sprievodca, celkom s nami pokecal že čo a ako, dal nám zopár dobrých rád a doporučení. Ozaj fajn človek, takých by mohlo byť viac. Teda podľa jeho odporúčaní sme sa rozhodli ísť až do Narviku. Vraj je tam stabilnejšie počasie a dobré lyžiarske podmienky.
Ale ozaj je tu v Laponsku krásne, krásne ale ťažko pre život. Medzi dvoma zastávkami vlaku je aj 100 kilometrov neobývanej divočiny, no už píšem haluze, asi skončím a idem naplno vychutnávať cestu týmto krajom.
Čas niekedy okolo 22:00
Dnes sme prišli do Narviku. Chvíľu sme hľadali turistickú kanceláriu, keď sme ju našli bola aj tak zavretá. Aspoň sme si pozreli mesto. Na stanici sme si uvarili jedlo, a trošku si oddýchli. Vyšli sme na vyhliadku, na kopec nad mesto, a poobzerali si ho pekne vysvietené zhora. Je perfektné. Celkom veľké, ale super prístavné mestečko v kopcoch, ktoré idu priamo do mora. Ešte sme si chceli pozrieť miestny gejzír, ale to sa nám nepodarilo, pretože podľa tabule pri ňom, premáva len v lete. Sú tu riadny exoti. Ako tu majú tie polárne noci, natahali si osvetlenie do hory, aby mohli bežkovať. Takže tu majú vysvietené bežkárske trasy, na svahoch nad mestom. Táboríme tam, blízko takejto trasy. Zajtra by sme chceli ísť naľahko vyšľapať a zlyžovať kopec nad mestom. Je to super veľký kopčisko, už sa teším. Uvidíme či sa podarí.
29. decembra 2006
Čas 15:00
Sme na stanici v Narviku. Noc bola v pohode, čo sa teploty týka. Len dosť vlhko bolo, pretože v noci asi nemrzlo. Padalo niečo medzi snehom a dažďom. Ráno sme vstali, ale nebolo moc dobré počasie, samé oblaky a sem tam sneh, bola aj celkom tma okolo 9 – 10 hodinou. Zbalili a schovali sme si veci, že pôjdeme teda hore na kopec nad Narvikom. Nalepili pásy. Popod vleky a lanovku sa nám zdala najvhodnejšia cesta. Keď sme však došli na koniec zjazdovky, zistili sme že ďalej sa nedá. Bolo veľa kríkov na kopci, a málo snehu. Snažili sme sa ešte nájsť inú, vhodnejšiu výstupovú trasu, ale nepodarilo sa nám to. Spustili sme sa po zjazdovke. Dolu sme pokecali s vlekármi, o tom že je teplo a málo snehu tento rok. Dali nám aj mapu kde boli zakreslené tieto kopce. Bohužiaľ nedalo sa nám tam vyjsť. Vyšľapali sme ešte po batohy, a spátky na vrch zjazdovky, a spustili sa posledný krát. Boli sme dosť premoknutí, padal mokrý sneh, šli sme teda rovno na stanicu. Teraz sušíme veci, varíme jedlo a čakáme na vlak do Bjorklidenu.
Čas 22:10
Sme v Bjorklidene. Je to preparádna dedinka. Skoro taká rozprávková. Len pár domov rozhádzaných po okolí, veľa veľa snehu, meter, možno viac, nafúkaného do rôznych závejov a návejov popri domoch a po okolí. Domy potme vysvietené rôznymi svetielkymi. Taká idylická vianočná atmosféra. Postavili sme si stan hore na kopci blízko prázdneho hotela, zhodili veci a išli sme sa len tak prechádzať. Pofotili sme aj nejaké fotky. Táto dedinka žije asi zväčša z turistického ruchu, aj to iba počas krátkej sezóny. Je tu veľa ubytovní, bungalovov, hotel a kemp s obytnými prívesmi ktoré majú pristavené drevené predsiene. Polárnu žiaru dnes nevidno, je zamračené, škoda... Zajtra by sme sa chceli ísť pozrieť po okolí a nájsť „zrezanú horu“. A uvidíme čo ďalej. Momentálne už ležím v stane. Dosť sme si dali záležať na podklade pre stan. Vyrovnávali sme a udupávali sneh aby sme vytvorili peknú plošinku. Tak dúfam že to stálo za to a že noc bude fajn.
30. decembra 2006
Čas 10:02
Sme na železničnej stanici a varíme si raňajky. Noc bola úplne v pohode, krásne ráno, jasná obloha, zo stanu sme konečne videli „zrezanú horu“. Máme na ňu krásny výhľad, a to úplne náhodou, lebo po tme sme vôbec netušili, kde sa nachádza. Bol dosť veľký mráz ráno. Neviem koľko stupňou presne, ale mali sme spolu sklznicami navzájom primrznuté lyže. Stan bol celý krásne biely. Stromy dookola omrznuté a to všetko pri tom brieždiacom svetle vyzeralo úplne preparádne. Rozhodli sme sa variť na stanici, je to pohodlnejšie, celkom pekne vybavená čakáreň. Keďže tu nikoho niet, nechali sme rozložený stan aj s vecami tam kde sme spali a zlyžovali dolu na stanicu. Vyzerá to tak, že tu budeme spať aj ďalšiu noc.
Čas 17:31
Sme opäť na stanici, a varíme pre zmenu večeru. Tu na okolí Bjorklidenu sú geniálne kopce. Celý deň sme trekovali, skialpovali či ako sa pohybu na lyžiach správne hovorí. Bol super sneh, super deň, fajn počasie, proste geniálne výhľady do ďaleka na hory. Je tu naozaj krásne krajina, zvlášt keď si ju môže človek užiť takto pekne priamo a stať sa skoro jej súčasťou. Videli sme aj riadne stádo sobov, pekne sme si ich pofotili, a celkom sme sa z toho aj tešili. Došli sme až po nejaký dom, blízko ústia tunela, pravdepodobne turistická chata ktorá funguje v lete. Cestou späť sme vyliezli na kopec k nejakému vysielaču, tam začal fúkať dosť silný vietor, aj sa zotmelo. Chvíľu som sa bál, že sa nebudeme vedieť vrátiť, ale dalo sa. Mesiac je skoro v splne, takže svieti celkom hodne. Vrátili sme sa v pohode. Ešte tu chvíľu ostávame v Bjorklidene, keďže je tu dosť krásnych kopcov kam môžeme ešte chodiť, a celkovo taká super atmosféra, skoro ľudoprázno.
31. decembra 2006
Čas12:02
Táto noc bola pohodová, až na to že začalo snežiť a zapadol nám stan. Ráno bolo škaredo, tma a snežilo, stanica bola zamknutá, takže sme varili von, a na vodu sme roztápali sneh. Potom sme sa vrátili odhrnúť a napnúť zapadnutý stan, a spátky na stanici, ktorú medzičasom otvorili. Tu sme sa mohli osušiť, lebo sme zo sneženia dosť premokli. Je pomerne teplo blíži ta to k nule, čo z hľadiska premočenia nie je veľmi priaznivé. Asi tu ostávame silvestrovať. Dúfam, že sa zlepší počasie, bolo by to fajn. Som zvedavý ako to bude na Silvestra vyzerať, či prídu nejakí ľudia. Práve prišli na stanicu sprievodcovia a rôzny pracovníci z vlaku, asi čakajú na vlak späť.
Čas 19:05
nakoniec sa počasie ako tak umúdrilo, prestal padať mokrý sneh, a my sme sa vybrali šľapať hore do kopcov nad Bjorkliden. Išlo to celkom faj, i keď fúkal dosť silný vietor a bolo zamračené. Zase som bol celkom rád. Asi ma tento pohyb po horách celkom napĺňa. Vyšli sme aj dosť vysoko. V jednom sedle sme len tak z ničoho nič stretli aj stádo sobov. Chvíľu sme ich sledovali, ale nič zaujímavé sa nedialo, tak sme šli ďalej. Pri zjazde dolu to šlo celkom rýchlo, aj keď sme mali na lyžiach pásy. Museli sme si svietiť čelovkami na cestu. Aj tak som mal čo robiť aby som terén pred sebou stíhal sledovať. Nebyť tu tých polárnych nocí, je tu skialpinistický raj. Ale aj tak je. Je tu nádherne.Ešte sa nám raz skoro podarilo vbehnúť priamo do stáda sobov. Sústredili sme sa na terén tesne pred sebou, keď sa zrazu soby okolo rozutekali, a to boli tesne pred nami. Asi sme ich trochu s tými čelovkami na hlavách vyplašili. Vrátili sme sa spátky do stanu, pobrali veci na prípravu večere a šli na stanicu. Opäť pohoda ako vždy, až na to, že som si hneď po príchode rozbil čelovku. Zabudol som že ju mám na hlave, dal som si dole čiapku, spadla na zem a ako bola ešte studená z mrazu, rozbila sa. Dosť ma to štve, ale tak čo narobím. Navarili sme si fajnú večeru. Že takú silvestrovskú vifonovicu a klobásou. Už len tak relaxujeme a plánujeme čo ďalej a tešíme sa na polnoc. Myslel som že sa to tu v Bjorklidene celé zaplní turistami, oslavujúcimi príchod nového roka. A nič. Je to trochu divné, ale asi tu majú iné zvyky. Nie je tu akoro ani nohy. Predsa len sme ďaleko, 2000 kilometrov od obývaného juhu. Som zvedavý ako to tu bude o polnoci vyzerať. Z kopca kde máme stan je výhľad na celé jazero a vzdušnou čiarou asi 15 km vzdialené mestečko Abisko. Budeme mať perfektný prehľad o vítaní nového roku tam.
1. januára 2007
Čas 12:10
čakáme na vlak do Kiruny. Preparádna noc. Takmer sme prespali príchod nového roku. Nastavili sme budík na 23:00 a zobudili sme sa až na polnoc. Zo stanu, pekne v spacákoch sme sledovali ohňostroje v Abisku, a zopár čo vypustili domorodci v Bjorklidene. Pripili sme si na nový rok čajom z termosky. Ráno, keď sme sa zobudili, bolo nádherné. Až mi bolo fest ľúto odtiaľto odísť, keď sa chystal taký pekný deň, ale času máme málo, a chceme ešte pokúsiť šťastie na Kebnekaise.
Čas 15:41
z vlaku sme opäť mohli obdivovať krásy Laponska. Pripomína mi to úplnú divočinu, čistú a nedotknutú. Desiatky kilometrov bez akéhokoľvek náznaku civilizácie. Nádherný kus zeme.
Prišli sme do Kiruny. Do odchodu autobusu máme ešte chvíľu čas. Opäť využívame pohodlie švédskych staníc. Varím čaj. Pri vyberaní balíka ovsených vločiek z batohu, obal zrejme vplyvom nízkych teplôt nevysržal, a vločky sa mi vysypali pekne po batohu. Takže som sa musel pekne krásne komplet vybaliť, vyprášiť veci i batoh a zbaliť znovu. Prísediacim turistom z Holandska to asi nepripadalo celkom normálne, sledovali to celé s veľkým údivom. A to som popri tom všetkom ešte varil čaj a jedol ďatle vytiahnuté zo smetného koša.
Hovorí sa, ako na nový rok, tak po celý rok. Dúfam že v tomto prípade to platiť nebude.
Za chvíľu nám odchádza autobus do Nikkaluokty, tam uvidíme aké budú podmienky, a snáď niečo vymyslíme.
2. januára 2007
Čas 18:15
Naše plány nevyšli. Autobus do Nikkaluokty bohužiaľ nešiel. Museli sme sa rozhodnúť čo ďalej. Tak sme teda, síce s ťažkým srdcom, opustili Laponsko, večerným vlakom z Kiruny do Štokholmu. Cestou vo vlaku sme stretli dve dievčatá, jednu austrálčanku a jednu brazílčanku. Cestovali sme s nimi celú noc. Bola to vcelku zaujímavá cesta, pretože vlak bol natrieskaný, a my sme nemali miestenky. Takže celkom slušnú časť cesty sme sedeli, ležali alebo spali v na zemi chodbičke vagónu. Boli sme celý čas aj riadne hladní, sledovali sme ako ostatn=i ľudia konzumujú jedlo prinesené z bufetu vo vlaku. My sme samozrejme nechceli míňať korunky na jedlo. Až niekedy nad ránom, jedna dievčina vystúpila z vlaku a opustila svoje rezervované miesto. Teda sme si mohli sadnúť. A nadovšetko, nechala tam aj kus nedojedenej bagety. Tak čo sme mali robiť... samozrejme, chvíľku to trvalo kým spolucestujúci zaspali, ale potom sme sa rozhodli konať. Bagetu sme pekne krásne zjedli. Dobre padlo kúsok pečiva po takej dobe... takže sa k nedojedeným ďatlám z koša v Kirune, pridala aj nedojedená bageta vo vlaku do Štokholmu. Tak ešte uvidíme kam to až dotiahneme.
Bol som smutní, a vlastne stále som, že sme odišli v Laponska, z tej nádhernej divočiny. Ale bohužiaľ, čas je to čo je teraz proti nám, a spôsob prepravy ktorý sme si zvolili, nám to v tomto sviatočnom období nijako neuľahčuje. Budeme teda ešte nasledujúce tri dni cestovať po švédsku, pred tým než sa definitívne vyberieme domov. Dnes na obed sme pricestovali do Štokholmu. Veľké mesto je to, veľa ľudí je tam, aj veľa rôznych indivíduí. Našli sme potraviny, a po dosť dlhej dobe sme si dali pečivo, a staré známe vynikajúce švédske maslo Bregott. Chutilo to teda ozaj vynikajúco. Ako keby sme mesiac nejedli. Opäť sme v oblasti, kde o snehu ani nechyrujú, takže zase sme s našou kompletnou skialpovou výstrojou stredobodom pozornosti v uliciach. Mnohým ľuďom sme vykúzlili úsmev na tvári, mnohí sa prihovorili. Je to teda sranda.
Práve sedíme vo vlaku do Gotteborgu. Prevdepodobne vystúpime v menšom mestečku niekde pred Gotteborgom, a prespíme tam. Zajtra si pôjdeme pozrieť ešte toto švédske mesto, a potom sa uvidí.
3. januára 2007
Čas 15:15
prenocovali sme vo Vargarde. Došli sme večer vlakom, zistili sme, že nemajú staničnú budovu, a tak Ahoj vypýtal vodu v miestnej Pizzérii a išli sme hľadať miesto na nocľah. Podľa smerovníkov sme šli ku kempu, ale nakoniec sme sa rozhodli, že nebude vhodné stanovať medzi karavanmi a tak sme si postavili stan na trávnarom parkovisku medzi kasárňami a prírodnou rezerváciou. Noc bola super, ani neviem sko som zaspal, keďže predošlú noc sme sa až tak dobre nevyspali. Ráno bola dosť zima. Bolo asi -3 stupne, ale žiadny sneh. Mali sme len omrznutý stan z kondenzovanej vody. Ráno sme navarili, pobalili sa a pobrali sa na vlak do Gotteborgu. Trošku sme sa poprechádzali, poobzerali mesto, budili záujem našimi lyžami (v Gotteborgu bolo 7 stupňov). Pekné, vcelku moderné mesto. Odtiaľ práve cestujeme vlakom smetrom do kodane. Ak sa nám podarí, chceli by sme dnes večer spať v Ystade. Btw. Opäť cestujeme v dánskom vlaku, dánske vlaky sú super, asi nmajlepsie z tých ktorými som doteraz cestoval.
Čas 22:22
Sme na ceste z Ystadu. Nakoniec sa nám tam podarilo dostať, i keď sme spočiatku mali problém nájsť spoje. Ystad vyzerá parádne. Má atmosféru tajomného starého prístavného mestečka s úzkymi uličkami a rôznymi starými budovami natisnutými k sebe. Keď sme sa tade prechádzali, mrholil drobučký dážď a fúkal silný vietor, čo tú atmosféru iba umocňovalo. Chceli sme nájsť pizzériu, a dať si dobrú teplučkú prepečenú pizzu a potom hostel a ubytovať sa do teplučka seriózne ako iný ľudia. Ale ani jedno sa nám nepodarilo. A na hotel bohužiaľ peniaze nemáme, je príliš drahý. Do Ystadu sa zrejme ešte ráno vrátime, ale noc prečkáme inde, tu to vzhľadom na poveternostné podmienky, nie je možné.
A ešte sme v Ystade zistili jednu smutnú vec. Stali sme sa obeťami zlodejov. Pri ceste z Gotteborgu nám z batohov pomizli veci. Mne stúpacie pásy na lyže (3500sk), čelovka (1500sk), zubná kefka a igelitka s poistením a všetkými mapami, obrázkami a prospektami z miest čo sme doteraz navštívili. Ďalšie doklady, vrátane cestovných lístkov som mal (úplnou náhodou) našťastie vtedy pri sebe. No aj tak ma to mrzí.
Ahojovi zmizla taká istá igelitka s mapami a naneštastie aj s takýmto cestovným denníkom. Mne ostal, lebo som doňho práve robil zápis. Je to smutné, neviem čo mrzí viac, či peniaze ktoré stáli pásy a čelovka, alebo spomienky čo boli všetky tie mapy a prospekty ktoré som chcel ukázať doma.
4. januára 2007
Čas 14:15
takže, práve sme to vyriešili takto: noc sme strávili v dánskom Helsingøre, keď sa nám tam podarilo ostať po tom, čo naspäť nešiel žiaden spoj. Prečkali sme však v hale pre vybavovanie cestujúcich na trajekt. Takže zima nebola. Ráno sme išli prvým vlakom priamo do Malma a odtiaľ do Ystadu. Opať sa niečo pokazilo, a zistili sme, že v túto ročnú dobu, nepremávajú autobusy z Ystadu do Kasebergy, kde sme mali naplánované ísť pozrieť Ales Stenar. Takže neostávalo nám iné, ako čakať na otvorenie turistickej kancelárie, a popýtať sa tam, akým spôsobom sa tam dá dostať. Opať sme sa prechádzali po Ystade, super mesto so super atmosférou, čo dodať. Kúpili sme si nejaké pečivo a bregott a naraňajkovali sa. Keď otvorili informácie, teta mala pre nás jedno riešenie. Autobus do najbližšej dediny, vzdialenej asi 5 kilometrov, a odtiaľ pešo do Kasebergy. Rozhodovali sme sa čo a ako, no nakoniec sme pristúpili na túto jedinú možnosť. Odložili sme si v úschovni na stanici všetku výstroj a naľahko sme sa vybrali obzrieť si Ales Stenar. Prejsť tých 5 kilometrov nám zabralo asi hodinu. Strašne sa kazilo počasie, fúkalo veľmi silno, do toho občas mrholenie a dážď. Ales Stenar vyzeral parádne, ale vietor tam bol ešte horší, miestami sa nedalo ani kráčať.poobzerali sme si toto mystické miesto, porobili pár fotiek, pohľadali pazúriky po pobreží a šli pomaly späť. Do odchodu autobusu ostávalo ešte dosť času, tak sme skúšali stopovať. Nakoniec sa podarilo a to nám pekne hrá do karát. Do Ystadu sme sa vrátili o dosť skôr, ušetrili sme nejaké financie, a teraz cestujeme spátky do Malma a Kodane, kde by sme si chceli dať sprchu. Ak všetko dobre pôjde, odtiaľ ísť do Lundu a Staffanstorpu, pozrieť dnes večer Angelinu a možno ostatných. Toľko zatiaľ plány...
ešte som zabudol dodať, na stanici v Ystade nám opäť nejaký dobrý anjel nechal jedlo. Len tak sa tam v sáčku na zemi povaľovali dve jablká a dva pomaranče. To nemôže byť náhoda. Boli ozaj skvelé.
6. januára 2007
Čas 12:35
tak teraz už pomaly cestujeme domov. Mali sme nejaké problémy pri odchode, ale k tomu sa dostanem postupne neskôr. Tu zhrniem čo sa za posledné dni stalo.
Z Ystadu sme sa pekne presunuli späť do Kodane. Tu sme si dali preparádnu sprchu. Za 15 dánskych korún, sprcha na 20 minút. Úžasný zážitok po takej dlhej dobe. Keď sme toto absolvovali, išli sme pozrieť na internet spiatočné spoje domov, keďže všetky papiere kde sme mali tieto informácie o cestovaní nám zlodeji ukradli. Rýchlo sme zistili, čo sme potrebovali, a nastúpili na vlak do Lundu. Takmer hneď nám odtiaľ šiel autobus priamo do Staffanstorpu.. O siedmej večer sme už boli na mieste. Spravili sme si koliečko okolo centra, keď si ahoj snažil spomenúť správnu cestu, ale nezadarilo sa. Pri fastfoode sa opýtal kde je telefónny automat, ale keďže nič také tam údajne nemajú, mil=á teta mu požičala svoj mobil. Zavolal Angeline aby nás prišla vyzdvihnúť. Po chvíli čakania sa na autobusovej stanici objavili známe tváre Ingemar, My a Angelina. Zvítali sme sa, odfotili a šli sme posedieť do pizzerie. Celkom príjemný večer. Ešte neskôr prišla aj Madelen so sestrou. V ten večer sme boli ešte navštíviť Kristiana na miestnom cintoríne a posedeli sme pri čaji a koláčikoch u Andersa aCecilie.
Celý večer sa nás vypytovali kde budeme nocovať, tak sme hovorili že len tak niekde budme v stane. Potom sa riešili dlhé debaty o tom kde by bolo dobré stanovať a kde zase nie. Nakoniec My prišla s ponukou, že môžeme prespať u nej doma v pivnici. Bolo to ozaj fajn. Večer sme ešte popozerali fotky z leta, a išli spať do teplučkej miestnosti na matrace. Vyspali sme sa vynikajúco. Ráno nás čakali raňajky. Ďalšia vec čo sme si už nejakú dobu neužili. Paráda. Potom sme šli k Angeline, ona mala pre nás ďalšie plány, ísť si zahrať hádzanú. Autobusom sme sa previezli do neďalekého mesta Svedala, kde Angelina študuje. Poukazovala nám celú školu. No úžasné miesto. Nič podobné som nikdy nevidel. Spočiatku nám aj spomínala že jej škola je veľmi pekná, ale to som myslel že je tam ako pekne vymaľované a vyzdobené alebo pekná budova. Ale v skutočnosti je to neskutočne zariadená a vybavená škola. A celý systém štúdia tam je perfektný. To sme teda smútili, že nemôžeme byť študenti na takej škole. Študovať tam musí byť naozaj radosť. Veci sme si nechali v škole a šli sme do neďalekej telocvične. Tu nás už čakala celkom milá partia ľudí. Veľmi dobre sme si zahrali. A bol som šťastný, že človek keď takto cestuje, odrazu sa ocitne, a ani nevie ako, len na chvíľu súčasťou života zaujímavých ľudí, žijúcich niekde úplne inde, ďaleko, prežije pár pekných chvíľ, a zase ide ďalej... a zrejme ich už nikdy nestretne...
Vo Svedale sme minuli posledné švédske peniaze, nakúpili jedlo na cestu. Rozlúčili sme sa s Angel a odišli vlakom do Malma
Z Malma na letisko Kastrupp, kde sme nabrali pitnú vodu, a navarili polievku pred odchodom. Z letiska sme odišli do Kodane, kde sme mali nastúpiť na IC vlak smerom na juh dánska, a teda domov. Ale nestalo sa tak. Na stanici v Kodani bol chaos. Neviem čo sa prihodilo, ale mnoho vlakov, medzi inými aj náš, bolo zrušených, a všetky ostatné mali tak hodinu až dve meškanie. Takže sme museli opäť na internet a nájsť ďalšie spojenia domov. Niečo sa nám podarilo, síce nie ideálne, budeme cestovať dva dni, ale aspoň niečo, iné nám neostáva. Do polnoci sme čakali v Kodani, odtial sme šli do Fredericie, kde sme čakali od tretej do šiestej ráno. Ale celkom fajn sme si pospali na stanici. Vo Fredericii ju v noci nezamykajú, a na lavičkách nemajú zábrany proti ležaniu, takže pohoda. Sú tu taký „travelers friendly“. Z Fredericie sme šli do Padborgu a potom do Hamburgu. Teraz cestujeme z Hamburgu do Frankfurtu, a odtiaľ do Passau a Welsu. Tam by sme mali stráviť celú noc, lebo vlak do Viedne ide až ráno. Tak uvidíme ako nakoniec dopadneme. Dúfam že sa podarí všetko tak ako sa má.
Dodatok:
vo Welse sa nám podarilo ešte večer nastúpiť na ICE vlak priamo do Viedne,
odtiaľ sme sa dostali v neďeľu ráno do Bratislavy. Okolo obeda sme boli
doma.